Počas celej tejto cesty som sa snažila vnímať svoju stómiu ako výzvu, ktorú treba prekonať – nie ako prekážku, ktorá by mi bránila robiť veci, ktoré milujem. Ide skôr o hľadanie spôsobov, ako sa prispôsobiť problému, než o hľadanie výhovoriek. Nie je to vždy jednoduché, ale práve tento vedomý prístup mi veľmi pomohol zvládnuť situáciu.

Ľudia sa ma často pýtajú, či ma to, čím som si prešla, zmenilo. V niektorých ohľadoch áno – a dokonca k lepšiemu. Mám širší pohľad na život a som vďačná za túto skúsenosť a za to, čo ma naučila. Po piatich brušných operáciách a období, keď som si myslela, že už nikdy nebudem môcť jesť, si vážim jednoduché radosti života – ako je beh alebo túra s rodinou. Každý krok, ktorý urobím, si hlboko cením.

V roku 2014 som sa stala prvou osobou so stómiou, ktorá absolvovala Himalayan 100 – päťdňové etapové preteky na 100 míľ vo vysokohorskom prostredí indických Himalájí. Bolo to dychberúce. Mala som možnosť vidieť Mount Everest pri východe slnka, keď sa prvé lúče dotkli najvyššieho vrcholu sveta. Keď som sa vrátila domov, cítila som sa neporaziteľná. Pomyslela som si: „Ak som zvládla toto, zvládnem čokoľvek.“ Bolo to neuveriteľne posilňujúce – dokázať si, že život so stómiou nemusí byť nijako obmedzujúci.

Richard Nixon raz povedal: „Len ten, kto sa ocitol v najhlbšom údolí, dokáže skutočne oceniť veľkoleposť najvyššej hory.“ Často sa zamýšľam, či by som si hory užívala tak veľmi, keby som nezažila to „najhlbšie údolie“. Protivenstvá nás veľa naučia. Robia nás silnejšími a netreba sa ich báť. Pre mňa je stómia jednoducho výzva – podobne ako maratón alebo akékoľvek iné preteky. Nie je to prekážka, ani postihnutie. A rozhodne mi nebude brániť v tom, aby som robila to, čo milujem.